Filozofická úvaha o pominuteľnosti a hodnote nášho života
Čas je skutočne zvláštny fenomén, je neviditeľný, neuchopiteľný a napriek tomu ovláda celý náš život. Každý deň sa prebúdzame s istým množstvom hodín pred sebou, ktoré môžeme využiť alebo premrhať. A predsa, keď sa obzrieme späť, zdá sa, že čas preletel ako vietor a nám neostáva nič iné než sa pýtať, kam sa podel.
Už svätý Augustín v Vyznaniach položil známu otázku: „Čo je teda čas? Ak sa ma nik nepýta, viem to. Ak to však chcem vysvetliť tomu, kto sa pýta, neviem.“ Augustín poukazuje na paradox času, ktorý všetci dobre poznáme a zažívame, ale jeho podstatu nedokážeme uchopiť. Pre Augustína je čas úzko spätý s našou dušou: minulosť žije v našej pamäti, prítomnosť v našej pozornosti a budúcnosť v očakávaní. Čas teda nie je len o vonkajšiom toku udalostí, ale ako môžeme vidieť aj o vnútornom prežívaní.
Na druhej strane filozofi ako Aristoteles videli čas ako mieru pohybu, teda spôsob, ako usporadúvame zmenu a udalosti. Pre Aristotela je čas objektívny, merateľný, súvisiaci s pohybom sveta. Tento pohľad nás vedie k myšlienke, že náš život je teda obmedzený a meria sa dňami a rokmi, ktoré neúprosne plynú, či už ich využívame alebo nie.
V modernej filozofii sa Martin Heidegger zaoberal časom ako podstatou ľudskej existencie. Vo svojom diele Bytie a čas hovorí, že človek je bytosť, ktorá „sa upína k budúcnosti“ a naše rozhodnutia majú význam práve preto, že náš čas je konečný. Smrteľnosť dáva životu naliehavosť, pretože každý okamih je jedinečný a nenahraditeľný.
Ak si tieto myšlienky spojíme, vyvstáva otázka: Ako teda tráviť svoj čas? Ak je čas tým najcennejším, čo máme, mali by sme ho využívať múdro však? Venovať ho veciam, ktoré majú trvalú hodnotu: poznaniu, tvorivosti, priateľstvu, láske, službe druhým. Stoici ako Seneca nás varujú, že väčšina ľudí je lakomá na svoj majetok, no štedrá so svojím časom a nechávajú ho odísť bez rozmýšľania. V diele O krátkosti života píše: „Nie je málo času, ktorý máme, ale mnoho z neho strácame.“
Táto myšlienka je možno aktuálnejšia než kedykoľvek predtým. V dobe neustálej zaneprázdnenosti, rozptýlenia sociálnymi sieťami a bezmyšlienkovitého presúvania sa od jedného podnetu k druhému, zabúdame na skutočné prežívanie prítomnosti. Žijeme tak, akoby sme mali nekonečno dní, ale v skutočnosti sa každý deň z nášho života stráca navždy.
Filozofická úvaha o čase nás preto vedie k dôležitému záveru: čas nemôžeme vlastniť, môžeme ho len naplniť. A naplniť ho môžeme iba tým, že budeme žiť uvedomelo, budeme konať, čo považujeme za zmysluplné, pestovať vzťahy, ktoré obohacujú, a venovať sa tomu, čo nás približuje k pravde a dobru.
Ako povedal Seneca: „Život je dosť dlhý a dostal sme ho v dostatočnej miere, ak ho celý dobre využijeme.”
